BRATISLAVA - Trojicu osobností, ktoré sú zdrojom hrdosti, pre Slovákov predstavujú Milan Rastislav Štefánik (32 %), Alexander Dubček (32 %) a Ľudovít Štúr (24 %). V prvej desiatke sú aj Juraj Jánošík, Tomáš G. Masaryk či Pavol O. Hviezdoslav.
Iba 17 percent oslovených odpovedalo na túto otázku „neviem“ a deväť percent uviedlo, že takáto osobnosť neexistuje. Podiel historického nevedomia sa oproti roku 1990 výrazne znížil. Vtedy v rovnako postavenej otázke takto odpovedalo až takmer 40 percent opýtaných. V Českej republike sú zdrojom hrdosti predovšetkým Karol IV. (47 %), Tomáš G. Masaryk (44 %) a Václav Havel (26 %).
Poľskí respondenti v rámci svojich dejín najviac vyzdvihli Jána Pavla II. (48%), medzivojnového politika Jozefa Pilsudského (26 %) a lídra hnutia Solidarita a poľského prezidenta Lecha Walesu (14 %). V Maďarsku sú najčastejšie pyšní na osobnosti 19. storočia Lajosa Kossutha (34 %) a Istvána Széchenyiho (28 %), ako aj na postavu z dávnejšej histórie - kráľa Matúša, známeho aj ako Matúš Korvín (20 %).
Vyplýva to z unikátneho porovnávacieho výskumu o vnímaní historických osobností a udalostí v krajinách V4, ktorý podporil Medzinárodný vyšehradský fond (IVF). Prieskum sa uskutočnil na reprezentatívnych vzorkách dospelých obyvateľov Českej republiky, Poľska, Maďarska a Slovenska v októbri 2011 a projekt koordinoval Inštitút pre verejné otázky (IVO). Výskum mapoval, na ktoré historické osobnosti národných dejín sú obyvatelia jednotlivých krajín V4 hrdí, a naopak, za ktoré sa hanbia. Respondenti mali v otvorenej otázke možnosť uviesť maximálne tri mená.
Kým heroická časť národných dejín je vo všetkých troch krajinách značne zaľudnená a len minimálny podiel respondentov odpovedal, že takéto osobnosti nepozná, opýtaní menej často uvádzali historické osobnosti, za ktoré sa hanbia.
V tejto kategórii Slováci najčastejšie uvádzali Vladimíra Mečiara (19 %), za ním nasledoval Jozef Tiso (16 %) a ďalší súčasný politik Ján Slota (14 %). "Môžeme teda zovšeobecniť, že kým zdrojom hrdosti sú najmä historické osobnosti, zdrojom národnej hanby sa veľmi často stávajú aktívni politici," uviedla Oľga Gyárfášová z IVO. V Českej republike ľudia najčastejšie spomenuli Klementa Gottwalda (38 %) a Gustáva Husáka (19 %), takmer tretina však povedala, že takú postavu nepozná alebo že neexistuje. V Poľsku odvrátenú stránku dejín predstavujú aj súčasní, resp. nedávni politici - Jaroslaw Kaczynski (8 %) a Wojciech Jaruzelski (7 %). Až 67 % však nevedelo alebo nechcelo uviesť nikoho. Podobne v Maďarsku 60 % neuviedlo nikoho, 18 % uviedlo komunistického politika Matyása Rákosiho a 12 % fašistického vodcu Ferenca Szálasiho.
Súčasťou výskumu boli aj otázky o historických osobnostiach ostatných vyšehradských krajín. Z výsledkov vyplýva, že Česko a Poľsko majú výraznú osobnosť, ktorá dominuje vo vnímaní susedov - v prípade Českej republiky je to Václav Havel, Poľsko je najviac viditeľné cez Jána Pavla II. Vo vzťahu k maďarskej histórii respondenti ostatných troch krajín najčastejšie uviedli Jánosa Kádara.
Slovensko nie je vo vnímaní svojich susedov charakterizované jednou výraznou historickou osobnosťou - až 9 z 10 obyvateľov Maďarska i Poľska nevedelo spontánne uviesť žiadnu osobnosť slovenských dejín. Iná je situácia medzi Českou republikou a Slovenskom, ktoré majú mnoho historických dejateľov spoločných.
Česi zo slovenských dejín najčastejšie uvádzali Milana R. Štefánika, Vladimíra Mečiara, Juraja Jánošíka, Alexandra Dubčeka, Jozefa Tisa a Gustáva Husáka, Slováci zase Václava Havla, Tomáša G. Masaryka, Karola IV, Jana Husa či Edvarda Beneša.
„Vlastnú históriu celkom poznáme, zatiaľ čo o histórii svojich susedov máme povedomie dosť slabé. To má paradoxne za následok, že historické osobnosti či historické deje u susedov v nás nevzbudzujú negatívne emócie, ktoré by bolo možné zneužiť. Je však nanajvýš žiaduce, aby bol vzťah k histórii založený skôr na znalosti a pochopení než na nevedomosti. Zatiaľ to tak nie je a snaha o zmenu tohto stavu by mala byť nedeliteľnou súčasťou vyšehradskej spolupráce," okomentoval to riaditeľ IVF Petr Vágner.
