BRATISLAVA - Slovenské ministerstvo zahraničných vecí sa zmenilo na priamočiareho kritika nedemokratických režimov. Po rozporuplnej vláde Roberta Fica nastúpil kabinet Ivety Radičovej a zahraničná politika prestala ospravedlňovať pochybenia vládnych lídrov a diplomacia sa dostala na svoje miesto. Napriek tomu Slovensko rúbe nad svoje možnosti, tvrdí týždenník Economist.
Podľa neho došlo k úžasnej premene z oneskorenca na lídra, čo by mohlo byť pre budúcich reformátorov obzvlášť poučné. Mnohí vinili vládu, ktorá sa dostala k moci v roku 2006, Economist ju opisuje ako "čudnú zmes ľavičiarov, populistov a nacionalistov vedenú Robertom Ficom". Zahraničná politika bola na spodku ich zoznamu priorít, Economist upozornil najmä na vzťahy s Maďarskom.
Ako dodáva, skoro po zvolení si Fico hrdo zavesil v kancelárii portrét Che Guevaru a pustil sa do rozhovorov s autoritárskymi lídrami. V roku 2007 sa porozprával o obchode a zápase proti imperializmu s Muammarom Kaddáfím. Ficov cynický príklad nasledovali aj iní slovenskí politici. Predseda parlamentu Pavol Paška bol na priateľskej návšteve vo Vietname. Prezident Ivan Gašparovič zabával svojho čínskeho kolegu, kým čínskych a slovenských protestujúcich tĺkli policajti pred prezidentským sídlom.
Toto všetko postavilo slovenskú diplomaciu do ťažkej pozície. Ministri zahraničných vecí strávili viac času vysvetľovaním premiérových prešľapov ako vývojom zahraničnej politiky. Preto, keď vládu Roberta Fica vo voľbách minulé leto vytlačili, mnohí dúfali, že poprevracanú diplomaciu bude oživovať nový kabinet. Nádeje sa vkladali najmä do Ficovej nástupkyne, profesorky sociológie vyštudovanej v Oxforde, Ivety Radičovej. "Hodnoty ľudských práv a demokracie sú pre nás prvoradé," cituje Radičovú Economist.
Economist najväčšiu aktivitu pripisuje rezortu diplomacie a jeho šéfovi Mikulášovi Dzurindovi, ktorého vyzdvihuje ako jednu z najsilnejších osobností na slovenskej politickej scéne. Dzurinda rád vydáva príkazy, no latka je pre šéfa diplomacie v strednej Európe vysoko - Karel Schwarzenberg z Česka a Radek Sikorski z Poľska sú ťažké váhy, János Mártonyi z Maďarska je tiež pôsobivá osobnosť.
Dzurinda vie pretlačiť svoj odkaz, no muž, ktorému sa pripisuje kredit za obrátenie slovenskej diplomacie, je jeho štátny tajomník Milan Ježovica, ktorý spolupracoval so slovenskými významnými a vplyvnými neziskovými organizáciami ťažiac zo zápasu proti komunizmu a neskôr mečiarizmu.
V prípade Líbye, ako tvrdí rezort, pokračujúce násilie na civilistoch nedalo medzinárodnému spoločenstvu inú možnosť, ako riešiť problém silou. Slováci si však rezervovali zvláštny hnev pre Bielorusko. Počas nedávnej bezpečnostnej schôdzke v Bratislave, ministerstvo zahraničných vecí ukázalo solidaritu s bieloruskými politickými väzňami. Dzurinda išiel s bieloruským problémom aj do Bruselu, šéfke európskej diplomacie Catherine Ashtonovej poslal list, v ktorom vyzval na zváženie sankcií proti režimu Alexandra Lukašenka. Zhodou okolností bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák teraz vedie v Bruseli oddelenie vzťahov so západným Balkánom, Východným partnerstvom a Ruskom. "Slovensko rúbe nad svoje možnosti," uzatvára Economist.
