František Konkoľ
KOŠICE - Užíva si život, hoci má umelé srdce. Košičan František Konkoľ (27) po ťažkom infarkte a unikátnej operácii trávi už tretí mesiac v nemocnici. Stále je odkázaný na baterky a riadiacu jednotku, bez ktorých by mu transplantované titánové čerpadlo v tele nefungovalo. Cíti sa však veľmi dobre. Teší sa z každého dňa a najmä, že čoskoro pôjde domov k manželke Beáte a dcérke Dominike (3).
„Je mi fajn. Život beriem taký,
aký je. Hoci časť srdca mám
umelú, nič zvláštne necítim.
Ani motorček. Všetko riadne
funguje,“ vraví uzdravujúci sa
pacient. „Jesť mi chutí, normálne
chodím, začínam dokonca
behať. Postupne som si
zvykol aj na baterky, ktoré
musím stále vymieňať, a na
riadiacu jednotku, ktorú som
sa učil obsluhovať.“
F. Konkoľ nosí baterky, ktoré
poháňajú čerpadlo v jeho
srdci, stále so sebou vo vrecúšku
alebo za špeciálnym
opaskom. Jedna súprava bateriek
mu vydrží asi 2,5 hodiny.
„Keby som ich zabudol vymeniť, zomriem. V noci som však napojený priamo na prístroj,“ dodáva muž, ktorému vo Východoslovenskom ústave srdcových chorôb v Košiciach tím špecialistov v júni transplantoval podporný systém srdca ako prvému pacientovi v strednej Európe! Nevšednú operáciu zvládol hrdinsky, nepotreboval ani psychológa. „Som v pohode, plakať mi nepomôže. Lekári mi vysvetlili riziká, a dokázali zázrak. Pomohol však aj Pánbožko. Inak by som už nebol medzi živými,“ vraví bývalý operátor laseru, ktorý si už na júnovú náhlu srdcovú príhodu po futbale ani veľmi nepamätá. Obchádzali ho totiž mrákoty... Voľný čas v nemocnici si kráti čítaním novín, pozerá televíziu a teší sa z každej návštevy. „Je tu fajn, ale už mi je trochu dlho. Verím, že čoskoro ma prepustia do domáceho liečenia. A potom budem čakať na ďalšiu operáciu.“
„Keby som ich zabudol vymeniť, zomriem. V noci som však napojený priamo na prístroj,“ dodáva muž, ktorému vo Východoslovenskom ústave srdcových chorôb v Košiciach tím špecialistov v júni transplantoval podporný systém srdca ako prvému pacientovi v strednej Európe! Nevšednú operáciu zvládol hrdinsky, nepotreboval ani psychológa. „Som v pohode, plakať mi nepomôže. Lekári mi vysvetlili riziká, a dokázali zázrak. Pomohol však aj Pánbožko. Inak by som už nebol medzi živými,“ vraví bývalý operátor laseru, ktorý si už na júnovú náhlu srdcovú príhodu po futbale ani veľmi nepamätá. Obchádzali ho totiž mrákoty... Voľný čas v nemocnici si kráti čítaním novín, pozerá televíziu a teší sa z každej návštevy. „Je tu fajn, ale už mi je trochu dlho. Verím, že čoskoro ma prepustia do domáceho liečenia. A potom budem čakať na ďalšiu operáciu.“
