V piatok 23. marca sa na javisko Historickej budovy Štátneho divadla Košice po roku vráti azda najznámejší klasický balet na svete, Labutie jazero Petra Iľjiča Čajkovského. Novú inscenáciu s košickým baletom pripravil jeden z popredných svetových choreografov súčasnosti Vladimir Malakhov, pre ktorého je to druhá veľká spolupráca s košickým baletom.
Ako priznáva Malakhov k Labutiemu jazeru má špeciálny vzťah. „Vystupoval som v dvadsiatich štyroch verziách tohto slávneho baletu v rôznych choreografiách a rôznych divadlách. Vskutku, môžem povedať, že ma Labutie jazero sprevádza po celý život,“ hovorí Malakhov. Napriek tomu mu ako choreografovi trvalo veľmi dlho, kým sa odhodlal urobiť vlastnú inscenáciu Labutieho jazera.
„Neviem, či to bolo presýtenosťou týmto dielom, alebo príliš veľkým pocitom zodpovednosti a strachom, či dokážem ukázať všetku jeho zložitosť. Nech je to už akokoľvek, veľa som premýšľal o Labuťom jazere, rezignoval som naň, a potom som opäť o ňom premýšľal... až pokiaľ ma Leonard Jakovina nenahovoril, aby som naštudoval predstavenie so záhrebským baletným súborom. Som mu vďačný za toto povzbudenie, pretože som sa nakoniec pustil do práce s baletom, ktorý zbožňujem, a tiež s hudbou skladateľa, z ktorého prýšti pravá ruská duša, vyvolávajúca nostalgiu a melanchóliu, a pritom evokuje naivné a vrúcne spomienky na detstvo, na domov,“ vysvetľuje Malakhov.
Aj v košickej inscenácii kladie dôraz na tanečníkov. „Až keď vidím tanečníkov, urobím konečné rozhodnutia, pretože veľa toho robím podľa interpretov jednotlivých rolí. Každé telo je iné a každé vyžaduje iný scénický výraz, a ja chcem, aby sa tanečník cítil uvoľnene a aby sa netrápil s pohybom, ktorý mu trebárs nemusí vyhovovať, a kvôli ktorému môže mať ťažkosti vyjsť na javisko a odovzdať divákom svoju energiu. To je dôvod, prečo zvyčajne robím choreografiu podľa ľudí. Nechcem, aby boli ako stroje, ktoré produkujú pohyby, chcem im umožniť pôžitok z tanca. Človek je každý deň iný a aj jeho spôsob vyjadrovania na scéne sa mení. To beriem do úvahy, je to veľmi dôležité,“ hovorí Malakhov.
Predchádzajúca košická inscenácia Labutieho jazera manželov Marileny a Andreja Halászovcov z roku 2005 mala derniéru pred necelým rokom. V novej inscenácii Vladimira Malakhova sa zmenila aj hudobná dramaturgia. „Je veľa hudby, ktorú Čajkovskij napísal pre tento balet a nie všetky jej časti sa vždy používali. Preto sme v našom Labuťom jazere urobili niektoré zmeny v hudobnom zmysle, ktoré si okamžite vyžiadali aj iné choreografické riešenia niektorých miest. Je veľa nového, najmä v treťom dejstve, kde nápadníčky (nevesty) svojimi tancami súťažia o priazeň princa. To sú charakteristické čísla sólistiek na špičkách. Oproti originálu sú vynechané niektoré detaily, ako adagio, pas de quatre, tri labute. A tretie dejstvo je úplne iné, s výnimkou pas de deux, ktoré je Petipov originál,“ približuje Malakhov svoju verziu Labutieho jazera. Ako dopĺňa dirigent Igor Dhovič, ktorý hudobne našrudoval s orchestrom ŠD Košice obe inscenácie, nové Labutie jazero vychádza z takzvanej verzie B, ktorá bola premiérovaná tesne po smrti Čajkovského. „Sú v nej využité hudobné čísla z iných diel Čajkovského tvorby. Najväčšie zmeny sú v poslednom dejstve. Určite ide o obohatenie celého diela,“ vraví Dohovič.
Scénu a kostýmy pre nové košické Labutie jazero pripravil Jorgi Roid Menendez. Pri prípravách choreografií pracovali v pozícii asistentov Emi Hariyama, Tatiana Iegorova, Eva Sklyarova a Oleksandr Khablo. V hlavných postavách Odety a Odílie sa predstavia Ami Fujikawa, Shoko Yamada, v postave Princa Sigfrida Sergii Iegorov, Martin Banyai. V ďalších postavách dostanú priestor všetci členovia sólistického a zborového ansámblu baletného súboru.
- reklamná správa -
