PRAHA - Vo veku 74 rokov zomrel 15. decembra dlhoročný člen Mestských divadiel pražských (MDP), herec Pavel Pípal. Dnes to oznámila hovorkyňa MDP Tereza Mrzenová.
Herec so zaujímavým hlasom a ušľachtilým zjavom vstúpil na divadelnú scénu ako dvadsaťročný a strávil na nej cez 40 rokov. Kariéru začal ako bábkový herec v Hradeckom bábkovom divadle v roku 1958. Potom jeho cesta viedla do činoherných oblastných divadiel vo Varnsdorfe a Chebe.
V roku 1965 sa stal členom Divadla Jozefa Kajetána Tyla v Plzni, kde si počas 15 sezón vyskúšal postavy komické aj psychologicky náročné. V roku 1980 dostal ponuku na angažmán v Mestských divadlách pražských.
Na scénach divadiel ABC a Rokoko (po roku 1989 aj divadla Komédie) strávil bezmála dvadsať rokov. Práve tu prišli roly zrelých mužov, v ktorých sa cítil najistejšie. Tou prvou bola hlavná postava v Bukovčanovej hre Luigiho srdce. Výraznejšie na seba upozornil ako Morák v Hrubínovej Augustovej nedeli, aj ako Berg v Dankovom Najbližšom lete v Locarne a ako Oberon v slávnej Krížovej inscenácii Sen noci svätojánskej v roku 1984. V roku 1987 ho čakala jeho zrejme najlepšia úloha patriarchu rodu Ezry Mannona v O'Neillovej tragédii Smútok pristane Elektre v réžii Miroslava Macháčka.
V súbore Mestských divadiel pražských zostal aj po roku 1989. Hral napríklad v adaptácii Švandrlíkových Čiernych barónov postavu Halušky v réžii Miloša Horanského. Z 90. rokov si ho diváci môžu najlepšie pamätať z najrôznejších "dôstojníckych" úloh - ako majora Arkdusta v Ryanovom diele Ako som vyhral vojnu (1994), plukovníka Sira Chesnaya z Charleyovej tety (1996) či majora Mecalfa z Pasce na myši (1996). Jeho poslednou rolou pred odchodom do dôchodku bola postava iluzionistu Filipa Langa v Golemovi Voskovca a Wericha v réžii Milana Schejbala.
"Charakteristickým rysom Pípalovho herectva bola sebaistota a sklon k autoritatívnym typom. Preto bol často obsadzovaný do rolí príslušníkov vládnucich vrstiev so silnou individualitou. Svoj výrazný herecký typ opakovane zhodnotil aj vo filme a v televízii," uviedli v smútočnom oznámení Mestské divadlá pražské.
Hoci svoje prvé filmové skúsenosti čerpal Pavel Pípal už v čase svojich začiatkov, až príchod do Prahy mu umožnil prejaviť sa na filmovom plátne častejšie. Prvú väčšiu hereckú príležitosť dostal v historickom filme Poklad grófa Chamaré (1984), kde stvárnil s Blankou Bohdanovou ústrednú dvojicu. Nasledovali filmy pod vedením Vladimíra Drhy Muky obraznosti a Jastrabia múdrosť. V 90. rokoch spolupracoval s televíziou. Objavil sa v snímke Cintorín pre cudzincov (1991), v rozprávkach Dúhová hora (1994) a Strieborný a Ryšavec (1998). Naposledy sa pripomenul rolou horára Kalinu vo filmovej verzii Váchalovho Krvavého románu (1993).
Výrazný hlas priniesol Pípalovi významné uplatnenie v rozhlase, napríklad v dramatizáciách kníh Julesa Verna, a v dabingu (Star Trek, Pán prsteňov), ktorému sa intenzívnejšie venoval v posledných rokoch.
