BRATISLAVA - Pani Ľudmila dostala v živote vďaka transplantácii obličky druhú šancu. Rodina anonymného darcu, vďaka ktorému môže žiť už 18 rokov plnohodnotný život, prejavila tú najhlbšiu ľudskosť. Na otázku o živote pred transplantáciou a po nej Ľudmila jednoducho hovorí, že sa to nedá porovnať. Exkluzívne pre Topky porozprávala, prečo by sa mal každý Slovák na chvíľku zamyslieť nad skutočnou hodnotou života.
Pani Ľudmile Janasovej transplantovali obličku v roku 1997. Predtým musela chodiť trikrát týždenne po päť hodín na dialýzu: „Obličky mi začali zlyhávať sedem rokov pred transplantáciou, na dialýzu som začala chodiť tri roky pred transplantáciou a hneď ma zaradili do transplantačného programu, takže tri roky som čakala na darcu. Tých dialýz bolo okolo 470.“
Nie je to pritom nič príjemné: „Dialýza, to nie je len čas, ktorý tam strávite, je to aj diéta. Najhoršie na tom je, že človek sa nemôže napiť. Ste smädný, no nemôžete piť, nemôžete jesť, lebo existuje určitý limit, ktorý môžete pribrať, a to vás nepustí, lebo tam už hrozia veľké problémy. Okrem toho, že ste stále spútaný s týmto okolím, kde sa odohráva dialýza, musíte sa v tomto prostredí stále pohybovať, musíte mať ešte aj veľmi prísnu životosprávu.“
Neustále obmedzovanie, náročný režim, hodiny v dialyzačnom centre. Život sa vie zmeniť zo sekundy na sekundu, uvedomuje si to každý kandidát na transplantáciu, ako aj rodiny darcov, ktoré po mozgovej smrti rozhodujú o tom, či pomôžu neznámym, no vážne chorým ľuďom prežiť. „Mne zlyhali obličky tak, že ja som o tom vlastne ani nevedela. Chronický zápal obličiek pretrvával, hodnotenia krvi a moči stanovili, že to so mnou ide dole vodou, začali ďalšie zdravotné problémy. Potom sa našiel vhodný darca,“ opisuje pani Ľudmila.
Kampaň Sedem životov chce Slovákov po vzore známeho hollywoodskeho filmu naučiť, že jeden človek môže zachrániť až sedem ďalších životov. Môže darovať srdce, pečeň, pľúca, obličky a pankreas, na ktoré čaká momentálne 443 pacientov v transplantačnom programe. „Čiže v tomto programe sa hľadajú zhody a keď sa nájdu, potom štáb rozhodne, kto môže ísť na transplantáciu. Každý čaká, transplantuje sa jeden alebo dva orgány, ak ide o obličky,“ vysvetľuje pani Ľudmila.
Rozhodla sa, že sa stane jednou z tvári informačno-vzdelávacej kampane Slovenskej transplantologickej spoločnosti, ktorá prebieha pod záštitou Ministerstva zdravotníctva SR. Prečo? „Mňa k tomu podnietilo to, že ja sama som prežila takú situáciu a viem, čo to znamená čakať na to, aby sa život zmenil. Prakticky dialýza, na ktorú som aj ja chodila, pomáha prežiť človeku, ale nie je zaručené, že človek prežije. Pretože tak, ako pomáha funkcii obličiek, tak poškodzuje iné orgány. Predsa je to stroj, pomáha žiť, ale nie je to záverečné riešenie. To je až keď má človek transplantovaný orgán a môže žiť úplne normálnym životom.“
Od roku 2007 sa počet transplantácií na Slovensku znížil až o 42 percent, za minulý rok sa podarilo zachrániť týmto spôsobom 165 pacientov. V susednej Českej republike sa pritom vykonalo dvakrát toľko transplantácií. Kde je problém?
„Chybou je, že ľudia, ktorí nemajú v rodine nijaké ochorenie a neprežili to, všetko vnímajú celkom inak, ako keď je v rodine niekto, kto to potrebuje. Ak by sa takýto ľudia vžili do situácie a trošku sa zaujímali, určite nikto z nich by neodoprel to darcovstvo. Stačí sa len zaujímať a trošku precítiť tú situáciu,“ odkazuje Slovákom obdivuhodná pani Ľudmila, ktorá pri každej príležitosti ďakuje za svoj život darcovi a všetkým, ktorí sa o ňu starali v najťažších chvíľach.
