Jozef Žarnay (1944) patrí k priekopníkom slovenskej vedeckej fantastiky, jeho romány Tajomstvo Dračej steny (1973), Prekliata planéta (1977), Kolumbovia zo základne Ganymedes (1983) a Časolet (1990) sú určené pre deti a mládež. Venuje sa aj výskumu dejín slovenskej fantastiky. Tento rok mu vo vydavateľstve Artis Omnis vyšla zbierka poviedok Vesmírne prípady. Na foto je Jozef Žarnay (vľavo) s vydavateľom Ivanom Harmanom.
Patríte k „veteránom“ slovenskej fantastiky i fandomového hnutia, ich súčasťou ste od 70. rokov minulého storočia. Ako by ste priblížili toto obdobie mladším i menej zasväteným čitateľom?
Pripúšťam, že v rámci súčasnej slovenskej fantastiky ma považujú za akéhosi nestora, no pokiaľ ide o priamu účasť vo fandome, teda v komunite priaznivcov fantastiky, musím údaje poopraviť. Nebol som totiž nikdy členom žiadneho sci-fi klubu, hoci s viacerými som spolupracoval. Do fandomu ma nasmeroval Ivo Železný, v osemdesiatych rokoch editor skvelých antológií českej i svetovej fantastiky. Zoznámil ma s prezidentom spomenutej organizácie Zdeňkom Rampasom a ten ma potom pozýval na Parcony, čiže hlavné výročné stretnutia československého fandomu. Akcie boli vtedy zamerané predovšetkým na vedeckofantastickú literatúru, prednášky a besedy o nej. Vrcholom programu však bývala burza kníh. Ceny niektorých exemplárov sa vyšplhali do astronomických výšok – zošitové vydanie Zajatého vesmíru Harryho Harrisona sa predalo za 500 Kčs! Vďaka kontaktom vo fandome som získal čestný titul SFDr. (science-fiction doktor), ako aj cenu Euroconu – hoci osobne som sa na žiadnom nezúčastnil.
Váš debutový román Tajomstvo Dračej steny bol sfilmovaný pod názvom Tretí šarkan. Ako vnímate toto spracovanie vášho diela?
Väčšina čitateľov považovala predlohu za omnoho lepšiu. Podľa môjho názoru sa film (bol som iba tvorcom námetu, priamo na príprave som sa nepodieľal) vzhľadom na chabé finančné zázemie vcelku vydaril. Veď získal aj viacero ocenení v zahraničí, napríklad na filmových festivaloch v Buenos Aires (cena detského diváka) alebo v Adelaide (osobitné odporúčanie poroty). Trošku filmárom zazlievam zmenu názvu. Pôvodný by asi do kín prilákal viac divákov.
Po celý svoj aktívny život ste pôsobili ako učiteľ v základnej škole. Ako vnímali vašu tvorbu vaši žiaci?
Priznám sa, že žiaci spočiatku o mojej tvorbe nemali ani tušenia, lebo sám som si nikdy nerobil reklamu. Raz mi však veľmi pomohli. Keď som bol suplovať na hodine výtvarnej výchovy, nakreslili obrázky mimozemskej fauny a flóry. Podľa viacerých z nich som vytvoril rastliny a živočíchy v knihe Prekliata planéta.
Hrdinovia vášho debutu sú traja chlapci. Inšpirovali ste sa pri týchto postavách v sedemdesiatych rokoch populárnym cyklom príbehov Troch pátračov?
Knižočky o Troch pátračoch ma nezaujali. Ide o zhodu okolností. Mal som bližšie k dielam, ako sú Dobrodružstvá Toma Sawyera, Dva roky prázdnin, Ostrov pokladov či Emil a detektívi. Spoločným menovateľom uvedených príbehov sú chlapčenskí hrdinovia. O nich a pre nich som sa potom aj sám pokúsil tvoriť. Inšpirácie som mal, chvalabohu, dosť. Poskytli mi ju moji žiaci.
Knižky Tajomstvo Dračej steny a Prekliata planéta tvoria voľnú dilógiu. Nepomýšľali ste alebo nepomýšľate na tretiu časť?
Túto otázku dostávam často, niekedy aj v podobe viac či menej priamej výzvy, raz som dokonca „utrpel“ aj ponuku na spoluprácu. Bránim sa medziiným Alexandrom Dumasom. Jeho trilógia o troch mušketieroch má skvelú prvú časť, pomerne slušnú druhú a slabulinkú tretiu. Nerád by som dopadol podobne. Nazdávam sa, že v najlepšom treba prestať.
Čo považujete ako skúsený autor za dôležité pri písaní pre deti?
Mojou snahou bolo tvoriť to, čo som mal sám rád ako čitateľ. Knižka má byť príbehom so zaujímavým dejom, nečakanými zápletkami a štipkou humoru. Podobne ako vyššie uvedené vzory autorov som sa usiloval vyvarovať zbytočného mentorovania.
Pripravil Miloš Ferko
Foto Ondrej Trepáč
- reklamná správa -
