Kriminálny román Marka Thelena Dlhé tiene Karibiku sa odohráva počas dramatických týždňov v roku 2010, keď ostrov Haiti zasiahlo zničujúce zemetrasenie. Do krajiny sa vtedy vybrali desiatky dobrovoľníkov zo Slovenska, ku ktorým patrila aj Táňa Bergiová. Napriek tvrdeniam detí a kolegov, že je to milujúca a obetavá humanitárna pracovníčka, ju miesta polícia obviní z únosu štyroch malých Haiťanov.
Marko Thelen je slovenský autor píšuci pod pseudonymom. Svoju identitu udržiava v utajení,
keďže aktívne pôsobí ako expert v oblasti vnútornej bezpečnosti. Svoju profesionálnu dráhu
začal prevenciou kriminality, pomocou obetiam obchodovania s ľuďmi a neskôr rozšíril oblasť
pôsobenia na boj s drogami, environmentálnou kriminalitou, CBRN (chemickými, biologickými,
rádioaktívnymi a nukleárnymi) hrozbami, terorizmom a organizovaným zločinom.
Rozhovor s autorom krimi románu Dlhé tiene Karibiku
Krimi román Dlhé tiene Karibiku je Váš debut. Písali ste už predtým, ako ste vydali svoj prvý román? Napríklad blog alebo denník z ciest o vašich zážitkoch?
Od detstva som inklinoval k písaniu príbehov s detektívnou zápletkou. Môj prvý "mini román" som naškrabal do školského zošita, keď som mal osem rokov (smiech). Volal sa Malí detektívi. A reálne sme aj s mojimi kamarátmi pátrali po stratených psoch alebo zmiznutých veciach v škole. O rok neskôr to bol sci-fi príbeh, o pár rokov nato dramatická poviedka a následne pribudlo zopár básničiek o mojich prvých láskach a o živote. Všetko to ostalo u mňa v zásuvke.
Pre vašu prvotinu ste si zvolili detektívny žáner. Prečo?
Od malička rád čítam detektívky. Hlavne od Agathy Christie. Najviac mi učaroval Hercule Poirot a jeho precízne spôsoby vyšetrovania s dokonalou dedukciou, skúmaním faktov, prekvapivými logickými úsudkami a jeho typickým záverečným odhalením vinníkov. Detektívny žáner sa mi zdal byť najvhodnejší pre môj román z dôvodu miesta a spôsobu riešenia prípadu. Ideálne to pasovalo do kontextu skutočných udalostí, ktorými som bol motivovaný.
Prečo ste sa rozhodli písať pod pseudonymom? Môžete napriek utajenej identite niečo o sebe prezradiť?
Musím priznať, že to bolo náročné rozhodovanie, pretože by som nesmierne rád osobne spoznal svojich čitateľov pri diskusiách. Avšak dospel som k záverom použiť pseudonym. Presvedčili ma čisto racionálne dôvody súvisiace s mojou prácou, keďže pôsobím ako expert v oblasti bezpečnosti. Pomáham obetiam obchodovania s ľuďmi, a venujem sa aj boju s terorizmom a organizovaných zločinom.
Hlavná postava vášho diela je tak trochu slovenský James Bond, vrhá sa do nebezpečenstva, len o vlások uniká smrti, má úspech u žien... Koľko máte spoločné s Denisom Martinským?
Chcel by som s ním mať spoločného čo najviac (smiech). A niečo aj mám. Napríklad neznášam rascu a komáre. Milujem Francúzsko, Karibik, guavu a adrenalín. Relaxujem pri knihách a v posilňovni. Zlú si energiu vybíjam pri hre na bicích.
Aj v reálnom živote vyšetrujete prípady na vlastnú päsť?
Nie som vyšetrovateľ. Prípady neriešim na vlastnú päsť. Tímová práca pri tom, čo robím, je jediná možná cesta k úspechu. Ani Denis Martinský by nedokázal svoje prípady vyriešiť bez pomoci známych, bývalých kolegov, pomocníkov a asistentky Veroniky.
Vo svojej práci sa často stretávate so zlom a nešťastím v rôznych podobách. Čo vám dáva silu a odhodlanie robiť to, čo robíte? Čo na svojej práci milujete?
Za posledných dvadsať rokov som zažil množstvo ťažkých situácií a videl som mnoho utrpenia a násilia. Viaceré hraničili s bojom o prežitie. Odhodlanie pre moju prácu mi dodávajú práve tí ľudia, ktorí vytrvalo denne bojujú za základné ľudské potreby a ktorí sú vďační za podanú ruku. To ma vždy postaví na nohy a posúva ďalej. A na svojej práci milujem jej rozmanitosť a nepredvídateľnosť. To ma neskutočne motivuje.
Pred piatimi rokmi zasiahlo ostrov Haiti zničujúce zemetrasenie. Aké boli vaše prvé pocity, keď ste na ostrov dorazili.
Ocitáte sa na mieste, kde nič nefunguje. Smrad a špina je to posledné, čo by vám prekážalo. Najhoršie je utrpenie, ktoré vás prebodáva na každom kroku. Nie je dostatok pitnej vody, nemocníc, šíria sa choroby, ľudia nemajú strechu nad hlavou, zomierajú v hroznom stave, nefunguje obchod, panuje násilie a hlavne neexistuje komunikácia. Základná ľudská komunikácia, bez ktorej sa nič nedá vyriešiť. Ani nehovorím o medzi-inštitucionálnej komunikácii. V takých podmienkach nedokážete predvídať, čo sa udeje v najbližších hodinách a dňoch.
Dostávajú sa Slováci často do závažných problémov v zahraničí?
Každý kto cestuje mimo svojej krajiny sa z rôznych príčin môže ocitnúť v rôznych ťažkostiach. Väčšinu problémových situácií promptne riešia naše ambasády v spolupráci s úradmi daných krajín. Len niektoré prípady si vyžadujú osobitný a nadštandardný prístup. O nich sa z rôznych osobných alebo bezpečnostných dôvodov verejnosť dozvie iba ojedinele, respektíve až po určitom období. Ide napríklad o únosy, obchod s ľuďmi, prepady a nechcené zapletenie sa do trestnej činnosti s následným zatknutím.
V knihe píšete o nelegálnych adopciách na Haiti po zemetrasení. Deje sa to aj po iných prírodných katastrofách alebo konfliktoch? Aký vážny je tento problém? Kto ho rieši?
V každej krajine tzv. tretieho sveta, kde nefunguje demokracia, sa po prírodných katastrofách alebo vojnových konfliktoch dávajú do pohybu miestne a medzinárodné kriminálne zoskupenia, ktoré profitujú zo situácie. A doplácajú na to v prvom rade tí najzraniteľnejší: deti a ženy. INTERPOL, OSN a jej príslušné inštitúcie vrátane UNICEF sa snažia otázky ilegálnych adopcií ale aj iného zneužívania detí riešiť všade tam, kde sa vyskytujú. Európska únia cez svoje programy humanitárnej a rozvojovej pomoci tiež prikladá ruku k dielu. Podobnú záslužnú prácu vykonávajú aj mnohé mimovládne a cirkevné organizácie. Nie je možné, aby sa vďaka ich práci stali zázraky, ale robia, čo môžu. Poznám viacerých pracovníkov spomenutých organizácií ale aj bezpečnostných zložiek, ktorí zasvätili celý svoj život tejto práci a robia to iba kvôli deťom. Bohužiaľ, represia voči páchateľom alebo priama pomoc obetiam nie je vždy dostačujúca. Veľkú úlohu pri nelegálnych adopciách by preto mala zohrávať aj osveta, na ktorú by sme sa mali sústrediť.
Môžu sa čitatelia tešiť aj na ďalšie príbehy detektíva Martinského?
Môžu. Už teraz pripravujem ďalšie dve pokračovania. Budú sa odohrávať vo viacerých vzdialených ale aj blízkych krajinách. Prvý z nich bude o Slovákoch a terorizme. Už nepôjde len o román s prvkami detektívky, ale svoje si odkrútia aj kriminalisti. Denis Martinský s nimi intenzívnejšie spolupracuje, keďže si to vyžaduje povaha prípadu. Všetko však závisí od času, ktorého vďaka svojej práci mnoho nemám. Závisí to hlavne od toho, či najbližšie absolvujem dlhé lety alebo len krátke. Najlepšie sa mi totiž tvorí vo vzduchu a na letiskách. Neviem prečo, ale nad oblakmi alebo vo veľkých mraveniskách, akými sú letiská, mi to nejako lepšie páli.
