Básnickú tvorbu Kataríny Kucbelovej prijíma literárna kritika s porozumením. Vo štvrtej básnickej zbierke Vie, čo urobí (Artforum) prichádza so svojou najnaliehavejšou a predovšetkým najodvážnejšou výpoveďou.
Tvarovo zomknuté texty narúšajú tradičnú predstavu poézie s ťažiskovým estetickým programom. Autorka knihy Vie, čo urobí predkladá recidivujúcu diagnózu postkomunistickej spoločnosti so všetkými deformačnými skratmi, odľudštenými víziami a civilizačným úpadkom. Naplno obnažila narastajúcu materiálnu a duchovnú biedu, s ktorou sme konfrontovaní, ale nie vždy ju dokážeme vnímať ako kritický jav. Na jednu misku váh stavia dopad konzumu a spotrebiteľskej nenásytnosti, na druhú kladie nezamestnanosť a pouličný život bez domova. Medzi tým osciluje motív strachu, uzavretosti a straty bezpečia.
Kucbelová vyhodnocuje súčasné dianie v spoločnosti ako reálny stav ohrozenia. Pribúda agresie a fyzických útokov, ktoré pramenia z frustrácie netolerantnej skupiny ľudí. V prvotnej fáze dešifruje zhubný vplyv mediálneho fenoménu. Prelínanie skutočnosti a virtuálnej reality vníma ako ústredný problém: „číta letáky supermarketov / mýli si televízne noviny a reality šou / susedov s postavami z televízie“. Zmenenú úroveň medziľudských vzťahov výstižne charakterizuje báseň Ploty. Za vrcholnú báseň zbierky pokladám Branné cvičenie, kde nájdeme množstvo dôvodov, ktoré podozrievajúce okolie považuje za nepriateľské a škodlivé. Vybočením z „bežného“ rámca správania sa môže dnes rozumieť čokoľvek: náboženská a sexuálna orientácia, členstvo v záujmových združeniach, samota, spoločenská angažovanosť, telesný handicap. Kucbelová otvára nekonečné spektrum individuálnej inakosti: odlišné vystupovanie, obliekanie, úpravu zovňajška, o spoločenských postojoch ani nehovoriac. „Niekedy ho stačí zosmiešniť, niekedy zabiť,“ vystihuje mrazivé rozpätie reakcií vyčkávajúceho násilníka.
Málokto v slovenskej poézii dokázal s takou presvedčivosťou pomenovať politickú, ekonomickú a sociálnu skutočnosť po roku 1989, ako Kucbelová. Vie, čo urobí je verná sociologická sonda zbavená lyrického pátosu a občianskej zhovievavosti. Jediné, čo mi prekáža je nepravidelné používanie interpunkčných znamienok. Knižka vyniká atraktívnou grafikou a svojbytnými ilustráciami Daniely Olejníkovej, ale jej obsah nie je radostný. Obchádzanie alebo úplné zatajovanie pravdy je napokon vždy aj zlyhávaním umeleckých ambícií. Prípad Kataríny Kucbelovej to rozhodne nie je.
Miroslav Brück
Recenzie nových kníh si prečítate v Knižnej revue 8 (vychádza 16. Apríla)!
- reklamná správa -
