BRATISLAVA - Hoci nedal nášmu jazyku pravidlá a jeho básne nie sú známe ako tie Hviezdoslavove, Matej Hrebenda Hačavský bol vzorom pre našich literátov. Dokázal ľuďom „otvoriť oči“ a nadchnúť ich pre čítanie, napriek tomu, že sám bol slepý.
Slovenská národná knižnica pri príležitosti 220. výročia narodenia Mateja Hrebendu, zverejňuje dokumenty Literárneho archívu SNK hovoriace o osudoch nevidiaceho predajcu kníh a básnika. Pešo prešiel aj do štvrtej či piatej dediny, aby našiel ochotných ľudí, ktorí mu čítali, alebo aby zákazníkom priniesol želanú knihu.
Tajomstvá slovenského génia z Turca: Ženskú emancipáciu označil za najväčší hnus a podlosť
História sa mu v roku 1955 odvďačila mesiacom knihy. Je zaujímavé, že mesiac knihy síce zostal, ale už málokto vie, že toto podujatie na podporu čítania predaja kníh malo pripomínať práve Mateja Hrebendu Hačavského (10. 3. 1796 – 16. 3. 1880).
Dnes už takmer neznámeho hrdinu literatúry opísal spisovateľ Ľudo Zúbek ako „…vysokého, dobráckeho starčeka so šedivými, do čela sčesanými vlasmi a výraznou, vetrom ošľahanou a slncom dohneda ohorenou tvárou. Najpozoruhodnejšie sú na ňom oči: jasnobelasé, doširoka otvorené, ako by chceli čo najdôkladnejšie preniknúť všetkými záhadami sveta. Ale… Starec je slepý. Pri chôdzi pomáha si palicou. Jeho štíhla postava je shrbená pod ťažkým nákladom kníh, ktoré nosí v batohu na chrbte. Predáva i požičiava knihy. To je jeho zamestnanie.“ (Zúbek, Ľ., 1949, V službách Mateja Hrebendu, s. 11)
Cestou necestou za knihami
Ako sa môžeme dočítať v životopise, ktorý Hrebenda nadiktoval r. 1860 (dnes je uložený v Literárnom archíve SNK, sign. C 82), lásku ku knihám získal už v detstve a nikdy sa jej nevzdal.
„V deviatom roku som už večer pri svetle čítať nemohol, v pätnástom ani vo dne. Ale čo mi ukrátené bolo na zraku, to mi bolo vynahradené na pamäti. Knihy som rád čítal, a keď som už sám nemohol, užil som k tomu, kde koho som mohol. Pokiaľ ešte sám som chodiť mohol, konal som cestu i na štvrtú a piatu dedinu k takým ľuďom, ktorí mi knižky predčítať ochotní boli. A tým bystrosti dostávala pamäť moja.“ (Literárny archív SNK, sign. C 82)
Literatúra sa mu dokonca stala zdrojom obživy, keď mu ako 10-ročnému zomrela matka a otec sa o deti nedokázal postarať. Z chorého chlapca sa stal najprv mendík – pomocník na ľudovej škole a fare, neskôr dedinský hlásnik, ktorý veršoval a napokon predajca kníh, ktorý pešo putoval po celej monarchii. Hoci sám už čítať nemohol, šíril záujem o čítanie medzi ľuďmi. Snažil sa učiť čítať aj tých, ktorí si mysleli, že čítanie je iba „panské huncútstvo“.
„Obzvlášte veršovstvom som sa hneď asi od štrnásteho roku oberal. Na Píle a inde, kde som mendíčil, chodil som obyvateľom na mena vinšovať, tiež i pri pohreboch, kde som z povinnosti chodil ako mendík spievať, som za ten čas, pokiaľ sa na kar ľudia zhromaždili, verše zložil a odriekal a skrze to i dobročinnosť rozmnožil.“ (Literárny archív SNK, sign. C 82)
Slepý nás učí čítať
Krátke básne susedom v dedine po čase nahradili básne a modlitby na sviatky a mená z kalendára. Práve kalendár bol v Hrebendovej dobe mimo Písma svätého často jedinou knihou v dome chudobných ľudí. Vtedajšie kalendáre totiž neboli kalendármi ako ich poznáme dnes. Okrem mien sa v nich našli aj pranostiky s predpoveďami počasia, príslovia a porekadlá tlmočiace zvyky predkov či články s radami pre hospodárov a iné poučné i zábavné texty. Obľúbeným kalendárom bol napríklad Nový i starý Wlastenský Kalendář G. Féjerpataky-Belopotockého, ktorý Matej Hrebenda predával na jarmokoch spolu so šlabikármi a cvičebnicami pre žiakov ľudových škôl.
Hrebendu ale nepoznali iba jarmočníci. Prepisy svojich príležitostných básní Hrebenda posielal aj dobrodincom či známym vzdelancom svojej doby. Získal si tak široký okruh podporovateľov, zákazníkov a priateľov.
Chýrny obchodník
Ako vyhlásený obchodník s knihami mal Hrebenda z Hačavy otvorené dvere napríklad aj na farách a školách. Vďaka dobrým ľuďom totiž väčšinu z predávaných kníh aj „prečítal“, teda „napočúval“ z čítania iných. Dnes by sme mohli povedať, že takto predbehol dobu a počúval audioknihy v priamom prenose. V dobe, keď sme u nás ešte nepoznali Braillovo písmo (t.j. znakové písmo, pomocou ktorého ľudia s poruchou zraku alebo úplne bez zraku môžu od roku 1824 čítať a písať), tento slepec cestoval, aby pre iných i pre seba získaval inkunábuly, vzácne prvotlače, ale aj moderné diela z rôznych vedných odborov. Niektoré kúpil priamo na objednávku pána farára, rechtora, slúžneho na úrade či študentov lýceí ako boli napríklad štúrovci. Svedčí o tom aj zachovaná korešpondencia: „P.S. Milý Pane Přítelíčku! Zdá se mi, že jste sobě žádal míti „Národní Zpívanky“ od p. Jána Kollára vydané. Svazek 1rvní u Neho více k dostání není; ale v Jelšavě jeden jest na prodej, je že za něj žádají 2 zl. Stř. Svazek 2hý by se i u mne našel, a mohl by se dát za 3 dvacátníky. Což by ste o tom smýšleti, dejte mi písebnou správu, na Kmotra pána Laučeka zaslanou.“
Iné diela sa stali súčasťou kníhkupcovej osobnej knižnice, ktorá bola na tie časy pomerne rozsiahla (obsahovala niekoľko desiatok titulov). V Hrebendovom exemplári Kollárovej Slávy dcéry nájdeme zápis od autora z 24. mája 1834: „Ó, by mnozí vidouci Slováci podobni byli tomuto slepému v lásce k národu a ve známosti řeči mateřské. Ján Kollár.“ (In: Zúbek, Ľ., 1949, s. 30)
Z dokumentov v Literárnom archíve SNK však vyplýva, že osud kolportéra a jeho kníh nebol len šťastný. Knižnicu aj s rukopismi niektorých jeho vlastných kníh zničil požiar, mladú rodinu zasiahla smrť matky – Hrebendovej manželky. Matej Hrebenda sa ale nevzdal, v Hačave sa opäť oženil a v dome sa znova našlo miesto aj pre knižnicu. Knižnicu, z ktorej knihy putovali ako dary aj do iných knižníc – biblioték škôl ako napríklad slovenské gymnázium v Revúcej alebo spolkov.
Báseň Mateg Hrebenda Hačavskj Prešovskym Učencum Reči Česko Slovanské a zoznam kníh, ktoré Matej Hrebenda poslal Evanjelickému lýceu v Bratislave a jeho študentom. Pozdravná báseň Matici slovenskej a zoznamy kníh venovaných tomuto spolku (Literárny archív SNK, sign. 29 K 10). Torzo kníhkupcovej knižnice môžeme na základe jeho podpisu na titulných listoch identifikovať aj na niekoľkých exemplároch kníh vo fondoch SNK.
Básnik bez zraku, ktorého možno čítať
Matej Hrebenda Hačavský ako kníhkupec získaval a ďalej posúval diela iných. Ako umelec sám verše tvoril. Slovenská národná knižnica ale pri príležitosti 220. výročia narodenia Mateja Hrebendu z Hačavy umožňuje čitateľom nahliadnuť aj do dokumentov uchovávaných v Literárnom archíve SNK. Začítajte sa s nami do jeho básní a modlitieb zapísaných viacerými rukopismi. Možno v nich nájdete aj báseň či modlitbu zapísanú na pamiatku vášho mena.
Matej Hrebenda – Meno a odkaz pre knižnice
Matej Hrebenda Hačavský – slepý muž, ktorý „učil čítať iných“, v čase, keď ešte nemal podmienky na to, aby mohol sám čítať. V súčasnosti ale na Slovensku existujú dve knižnice, ktoré nesú jeho meno. Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote a Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči pripomínajú meno a odkaz vzdelanca a básnika. Práve Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči ako špeciálna knižnica a vydavateľstvo periodických a neperiodických dokumentov v špeciálnych formách (Braillovo písmo, zvukové nahrávky, zväčšený typ čiernotlačového písma, digitálne texty, reliéfna grafika) rozvíja možnosti čítania pre ľudí so zrakovým postihnutím.
