BRATISLAVA/PRAHA – V ére socializmu popravili československí kati 451 ľudí. Tí, ktorí povrazu unikli, si svoj trest museli odpykať v malej cele so zamrežovaným oknom. Či išlo o lupiča alebo sériového vraha, podmienky boli dlhé roky pre každého väzňa rovnaké. O tom, ako sa menila situácia v československých väzniciach v ére socializmu, Topkám objasnil pražský historik Aleš Kýr, vedúci Kabinetu dokumentácie a histórie Väzenskej služby ČR.
Aké podmienky panovali po druhej svetovej vojne v československých väzniciach? Boli veľmi zlé? Zmenili sa nejako oproti tým, ktoré existovali v čase fašizmu?
V rokoch 1945 - 1952 bolo väzenstvo v pôsobnosti niekoľkých rezortov: ministerstva spravodlivosti (okresné a krajské súdne väznice a trestné ústavy), ministerstva vnútra (v rokoch 1945 - 1948 internačné, pracovné a zberné tábory pre nemecké obyvateľstvo, v rokoch 1949 - 1950 vyšetrovacie väznice SNB, ŠtB a tábory nútenej práce), ministerstva národnej bezpečnosti (v rokoch 1950 - 1952 vyšetrovacie väznice SNB, ŠtB, tábory nútenej práce a centralizačné kláštory pre internovaných rehoľníkov a duchovenstvo) a ministerstva národnej obrany (vojenské vyšetrovacie väznice). Od 1. 1. 1953 bolo väzenstvo ako celok vrátane personálu prevedené do pôsobnosti ministerstva národnej bezpečnosti a koncom roka do pôsobnosti ministerstva vnútra. Pod vedením sovietskeho bezpečnostného poradcu Ponomarenka boli všetky predpisy pre výkon väzby a trestu odňatia slobody upravené na základe sovietskych skúseností. V tejto súvislosti došlo k zhoršeniu životných aj pracovných podmienok. Pre väzňov to znamenalo namáhavú prácu, najmä v baniach a tvrdé výkonové normy. Zhoršili sa aj práva odsúdencov. Boli oveľa viac vystavení svojvoľnému a krutému rozhodovaniu väzenského personálu bez nároku na odvolanie.
Ako vyzerala väzenská cela z raných čias socializmu? Existovali aj samotky, nejaké oddychové miestnosti alebo miesta určené na vychádzky?
Cely v súdnych väzniciach mali najprv rozmery 2,2 x 4,2 m2 (väznica Pankrác) s jedným zamrežovaným oknom a spravidla v nich bola umiestnená iba jedna osoba. Boli vybavené sklápacím a uzamykateľným lôžkom pri stene - so slamníkom, plachtou a dvomi dekami. V cele bol aj stolík, stolička a polička na ukladanie jedálenského riadu, hygienických potrieb a osobných vecí. Nevyhnutnosťou bolo záchodové vedro alebo liatinový klozet, teleso ústredného kúrenia a elektrické osvetlenie ovládané zvonku. Len na porovnanie, cely vo vyšetrovacích väzniciach ŠtB boli často vybavené len dreveným ležadlom s jednou dekou a záchodovým vedrom. Na dosiahnutie cieľov vyšetrovania boli zneužívané cely bez okien, tzv. žaláry, ktoré boli pôvodne určené len pre krátkodobé umiestnenie väzňov z disciplinárnych dôvodov. Vychádzky mali byť vykonávané denne a to najmenej po dobu jednej hodiny, ale vo vyšetrovacej väzbe ŠtB boli vykonávané nepravidelne a často v nočnej dobe.
Ako vyzeral bežný deň väzňa z raného socializmu?
Podľa Poriadku nápravných zariadení, vydaného ministrom národnej bezpečnosti v roku 1953, upravoval činnosť väzňov tzv. denný poriadok, ktorým bola stanovená doba vstávania, osobnej hygieny a upratovania cely vo väzbe alebo spálne vo výkone trestu, výdaja stravy, doba vychádzok, zamestnanie, vzdelávanie, záujmová činnosť aj nočný odpočinok. Až do roku 1961 bolo stanovené, že odsúdenci z radov tzv. triednych nepriateľov sa nesmú zúčastňovať záujmovej činnosti vrátane premietania filmov a ich vzdelávacia činnosť bola redukovaná na pracovné školenia a požičiavanie určených kníh, prípadne časopisov a novín z väzenskej knižnice.
Používali sa vo väzniciach v rámci dozoru alebo pri vypočúvaniach aj nejaké mučiace praktiky, ktoré boli tabuizované?
Praktiky mučenia boli používané najmä v 50. rokoch 20. storočia vyšetrovateľmi vo väzniciach ŠtB ako nátlakové prostriedky. Spočívali najmä v dezorientácii väzňa v priestore a čase pomocou zaväzovania očí pri premiestňovaní alebo výsluchu. Medzi ďalšie formy mučenia patrilo obmedzovanie stravy, tekutín a spánku, fyzické týranie údermi, či dokonca zásahy elektrickým prúdom na citlivých miestach tela a psychické týranie v podobe vyhrážok, ktoré sa týkali aj členov rodín vypočúvaných osôb. Zo strany dozorcov boli väzni beztrestne urážaní, ponižovaní a bití.
Koľko rozsudkov smrti padlo v Československu v období socializmu?
V rokoch 1948 - 1989 sa v Československu (v ČSR a neskôr v ČSSR) vykonalo celkovo 451 popráv, z toho 234 osôb popravili za tzv. protištátnu činnosť, ktorá mala charakter protikomunistického odboja.
Líšila sa v niečom cela sériového vraha od cely lupiča?
Nelíšila, ubytovacie podmienky väznených vrahov a lupičov boli rovnaké.
V čom bol život v cele z pohľadu väzňa (napríklad spred 50 rokov) horší oproti dnešku.
Do roku 1989 žil jeden väzeň na ploche 2,5 m2. V rámci reformy českého väzenstva došlo k zväčšeniu plochy na 3,5 - 4 m2 na jedného obvineného alebo odsúdeného. Vytvorili sa lepšie podmienky na dodržiavanie osobnej hygieny v celách. Obvinení si smeli ponechať vlastný odev a bielizeň, ak bola zaistená pravidelná výmena oblečenia. Takisto došlo k rozšíreniu povolených osobných vecí vrátane vlastného rádioprijímača alebo televízora s batériovým zdrojom. V režime tzv. voľných väzieb vznikli priestory pre kultúrne a športové aktivity obvinených. V spálňach odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody boli povolené individuálne estetické úpravy bez rozdielu medzi väznicami s dohľadom, dozorom, ostrahou a zvýšenou ostrahou. V neposlednom rade sa upustilo od vyžadovania zásad vojenského vystupovania obvinených alebo odsúdených pri styku s väzenským personálom (podávanie hlásení v pozore a podobne).
Kedy nastal zásadný zlom v podmienkach života väzňov v nápravno-výchovných zariadeniach?
Zásadné zmeny v podmienkach odsúdených vo výkone trestu nastali v súvislosti s vydaním zákona č. 59/1965 Zb. z. o výkone trestu odňatia slobody, ktorý bol z veľkej časti vydaný v súlade s požiadavkami Štandardných minimálnych pravidiel pre zaobchádzanie s väzňami, ktoré vydala Hospodárska a sociálna rada OSN v roku 1957. Politická normalizácia v rokoch 1968 - 1989 však zabránila uskutočniť pripravenú reformu československého väzenstva a k 1. 1. 1969 došlo k rozdeleniu väzenstva do pôsobnosti ministerstiev spravodlivosti ČSR a SSR s vlastnými riadiacimi štruktúrami (Správou SNV ČSR so sídlom v Prahe a Správou SNV SSR so sídlom v Bratislave). Na začiatku 90. rokov 20. storočia bola potom prijatá nová koncepcia slovenského i českého väzenstva, vychádzajúca z európskych väzenských pravidiel, ktoré výkon väzby a trestu odňatia slobody upravili v súlade s európskymi normami.
